štvrtok, 20. novembra 2014

Denník Lady A. (prológ)


18. Máj 1832

Milý Denníček!

  Dnes som pochovala svoje srdce. 


Avalanche Prichettová prstom zotrela  slzu, ktorá jej kvapla na roztrasené písmo.  Nevedela, čo viac by mohla napísať. Žiadne slovo, ktoré vložila na papier nedokázalo plne opísať pocit, ktorý jej zvieral celú hruď. Neviditeľná slučka, sa každou sekundou priťahovala viac a viac.
  Julian sa dnes oženil. Jej drahý Julian...
Muž, do ktorého sa zamilovala na prvý pohľad bol nenávratne preč. V duchu sa zasmiala nad svojou sentimentalitou. Vedela, že sa s ňou nikdy neožení. Bol to jeden z najlepších priateľov jej brata Sama. Napriek tomu si mohla pestovať to najmenšie zrnko nádeje, pokiaľ bol stále slobodný. Dnes to zrniečko vyschlo.
  Ava pomaly zatvorila denník a s vyhasínajúcou sviečkou na nočnom stolíku si ľahla so postele. Za zatvorenými očami sa jej mihali obrazy ich prvého stretnutia.

„Ava!“ skríkol Sam skôr než zoskočil z koňa. Otvoril náruč pre svoju deväťročnú sestru. Za ňou vybehli von ďalšie dve malé dievčatká. Jedno malo sedem a druhé päť. „Aileen, Adelaide, vy ste ale vyrástli!“
  Šestnásťročný chlapec zdvihol obe za hlučného chichotu. Jeho otec bol markíz z Pembertonu a on mal tento titul zdediť po ňom. Prvá markíza, jeho matka, zomrela skôr ako ju spoznal. O pár rokov sa markíz znovu oženil s veľmi milou a veľmi zvláštnou ženou. (Rozhodne zvláštnou pokiaľ sa jednalo o mená. Svoje tri dcéry pomenovala Avalanche, Aileen a Adelaide. Občas sa to plietlo aj vlastnému otcovi.)
  „Však už pri nás zostávaš Sam?“ chytila ho Avalanche za nohu.
„Na celé prázdniny Mrkvička,“ usmial sa na ňu.
„A po prázdninách sa s tebou môžem vrátiť na školu, však?“ vyvalila naňho svoje veľké hnedasté kukále.
„Nie som si istý, či to pôjde,“ snažil sa položiť svoje najmladšie sestry na zem. Bohužiaľ, obe sa ho držali ako kliešte, malá Adelaide k tomu pridala aj zuby.
„Au, Ady, to nemyslíš vážne,“ zamračil sa na ňu.
„Prepáč, občas ma prepadne chuť do niečoho sa zahryznúť,“ povedala celkom vážne svojím detským hláskom.
  V pozadí sa ozval dupot kopýt, ktoré sa rýchlo približovali.
„Prichett, vyhral si preteky len preto, že to tu už dobre poznáš,“ zakričal niekto. Dvaja mladíci zoskočili to svojich koní kúsok od Sama s jeho sestrami. Obaja sa začali smiať nad jeho neutešenou situáciou.
  Vtedy Avalanche celkom zabudla na všetko okolo seba. Pred sebou videla samotného princa z rozprávky. Plavé vlasy mu viali okolo tváre a kontrastovali s tmavými očami. Pri pohľade na jeho úsmev vedela, že... že sa zaľúbila.
„Ava,“ sklonil sa k nej jej princ. „Veľmi ma teší.“ Pobozkal jej malú ruku ako naozajstnej dáme.
  Vtedy si všimla aj druhého chlapca, ktorý bol pravým opakom jej princa.  Mal tmavé kučery rozlietané na všetky strany a ľadovo modré oči sa jej posmievali.
„Sam, tvoja sestra dosť očervenela z nášho Juliana,“ obrátil sa k Avinmu bratovi. Presne tak, ako vedela, že sa do Juliana zaľúbila, vedela, že toho druhého bude neznášať.
„Daj jej pokoj James, to je prirodzený efekt červenovlások,“ žmurkol na ňu Julian.
  Ava sa zapýrila ešte viac, ak to vôbec bolo možné. Otočila sa na opätku a začala pochodovať do domu.
„Kam si sa tak rýchlo vybrala?“ zastavil ju Sam, stále ovešaný svojimi sestrami.
„Musím si niečo zapísať do denníka,“ usmiala sa na Juliana, zatiaľ čo Jamesovi stihla venovať povýšený pohľad.
„Myslím, že tá malá ma vo svojom denníku zahrabe pod čiernu zem,“ pošepol James so smiechom Julianovi.
  Avalanchin zápis bol krátky a jednoduchý.

Milý Denníček!
  Som zamilovaná!
  

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára